Dúfam, že toto bude veľké dobrodružstvo môjho života. Do mesta Coca, ktoré leží na východe Ekvádoru na brehu rieky Napo a na samom okraji Amazonského pralesa, som dorazil krátko po piatej ráno. Coca je mestom, ktoré dostalo názov podľa rovnomennej rastliny. A práve tu som sa mal stretnúť s Hectorom, mojím sprievodcom. Hector má okolo 55 rokov, hovorí plynule 4 svetovými jazykmi a ovláda aj jazyk domorodých Indiánov. Neprehliadol som ho vďaka jeho dlhým čiernym vlasom, výške maximálne do 160 cm, robustnej postave a pohľadu zabijaka... Typický zovňajšok človeka, ktorý sa narodil v džungli, žil v džungli a v džungli aj zomrie. Na prelome 80. a 90. rokov začal ako jeden z prvých miestnych obyvateľov kontaktovať domorodých Indiánov, žijúcich v oblasti národného parku Yasuní. Kmeň Indiánov, nad ktorými lietal s vrtuľníkom a zhadzoval im drobné dary, sa volajú Waorani. V priebehu rokov sa zo spomínaného kmeňa stali dve skupiny. Delia sa na tých, ktorí vedia o svete za lesom, a na tých, ktorí doteraz nevedia nič o našej civilizácii.
Naša expedícia zavíta do národného parku Yasuní, ktorý je súčasťou prastarého Amazonského pralesa. Budeme sa pohybovať v okolí riek Shiripuno a Cononaco. Po prúde oboch riek, ktoré sú domovom Waoranov, prejdeme vzdialenost asi 240 km. Indiánov tohto kmeňu môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Tí, ktorí sú kontaktovaní a tí, ktorí nie sú kontakovaní ľudmi "vonkajšieho sveta." Pre Waoranov je prirodzené, že nevydržia dlho na jednom mieste. Akonáhle po pár rokoch v určitej časti džungle spotrebujú zdroje, presunú sa na nové miesto. Týmto spôsobom rotujú po celé generácie. V 50. rokoch začalo postupné nadväzovanie kontaktu s ľudmi "z našej civilizácie." A to predovšetkým vďaka vplyvu ropných spoločností, ktoré v parku Yasuní objavili nové ložiská. Meter po metri ukrajovali časti prastarej džungle, až prišli k rieke Shiripuno. Títo ľudia sa dostali do miest, kde pred nimi nikdy nikto z moderného sveta nebol a stali sa tak prvými, čo prišli do kontaktu s Indiánmi. Veľakrát boli Waorani tým posledným, čo vo svojom živote uvideli. Početné útoky domorodcov vyhnali ropné spoločnosti z oblasti oboch riek na dlhý čas a Waorani tak na pár desiatok rokov získali svoj domov späť. Na prelome 90. rokov sa v oblasti objavil náš sprievodca Hector. Začal sa aktívne podieľať na ochrane tradičného života Waoranov. Spriatelil sa s náčelníkom Kemperim, ktorý je považovaný za jednu z najväčších legiend kmeňa. Práve Kemperiho vplyv do istej miery zapríčinil, že Waorani, ktorí sa v okolí rieky Shiripuno vyskytovali, začali byť viac a viac v kontakte s človekom z moderného sveta. Indiáni sa postupne začali učiť španielčinu, Hector a jemu podobní zasa tradičný jazyk svojich nových kamarátov.
Waorani sú neustále v pohybe a tak časť tých, ktorí sa v čase skontaktovania nevyskytovali v okolí rieky Shiripuno a neskôr sa do oblasti vrátili, stále nevedeli, čo a kto je za pralesom, a že značná časť ich druhov bola skontaktovaná s moderným človekom. Neskôr aj k týmto nekontaktovaným začali prenikať informácie, že sa niektorí z nich spriatelili s kanibalmi, ako hovoria nám všetkým, pretože "pojedáme" našu súčasť, vlastnú zem. A tak začali ešte väčšie útoky a vraždenie vo vlastných radoch, ktoré je pre Indiánov prirodzené. Každý, kto poznal niekoho "z vonku", bol terčom letiaceho oštepu. Dnes o nás a našom modernom svete vie asi 4000 Waoranov. Tradičných, tých nekontaktovaných, je niečo okolo 950, presné číslo však nevie nik. Hector tých nekontaktovaných videl iba trikrát. Raz z helikoptéry a dvakrát z rieky. Takže, môžeme sa len domnievať, koľko ich tam v džungli vlastne stále je. Ja však dúfam, že ich je ešte oveľa viac. Avšak, my sme strávili čas s tými, ktorí si už na blízkosť ľudí z vonku zvykli. Taktiež si osvojili isté výdobytky techniky, ktoré im uľahčujú život. Ich domy z dreva a lístia sú miestami obložené plastovými plachtami, zložité hľadanie pitnej vody v džungli si nahrádzajú dovážaním barelov tej priemyselne spracovanej a deti posielajú do mestských škôl v okolí pralesa. Pár z nich sa však stále snaží využívať moderné vynálezy čo najmenej.
Waorani veria v ducha lesa, veria v jeho vtelenia do podoby jaguára, anakondy, alebo harpie. Veria, že keď zomrú, bude pred nimi stáť výzva v podobe obrovskej anakondy, ktorá bude tvoriť most, podobne ako ho tvorí dúha, a len ten, kto je dobrý bojovník, silná a morálna osobnosť, bude môcť po tele anakondy prejsť do sveta po živote.
Bežný deň sa začína zakikiríkaním kohúta. Waorani chovajú vlastné zvieratá, a to výhradne kvôli živobytiu. U niektorých z ich tradičných domov môže človek vidieť domácich miláčikov, ktorými sú chytené zvieratá všadeprítomnej džungle. Papagáje, opice alebo napríklad suchozemské korytnačky. U opíc ako domácich maznáčikov to býva väčšinou tak, že pri love v džungli Waorani zabijú dospelý kus, ktorý mal mláďa. Oni si ho osvoja a snažia sa ho skrotiť, pretože v džungli by čoskoro zomrelo hladom. Domorodci pestujú banány, ananásy alebo plody rastliny juka, ktorá pripomína palmu. Z plodov juky si väčšinou robia kašu. Keď som sa pýtal, čo všetko Waorani vlastne dokážu zjesť, bolo to takmer všetko, čo sa dá v pralese nájsť. Vajíčka korytnačiek, opice, všadeprítomné pirane, mravce a, samozrejme, aj všetky jedlé rastlinné plody džungle. V dnešnej dobe sa k nim dostávajú aj potraviny nášho sveta, ako napríklad chlieb a sušienky. Ja osobne milujem červené víno a pivo, a tak, keď sme sa dostali k otázke alkoholu, Hector mi povedal, že Waorani majú voči alkoholu intoleranciu, a preto by sa od neho mali držať ďalej. Prejavuje sa to hlavne tým, že aj dve pivá stačia na to, aby sa z priateľského Indiána stala, akoby lusknutím prsta, úplne iná osoba. Mladšia generácia si však pomaly zvyká aj na túto neresť.
A ako si vlastne zarábajú peniaze, ktoré potrebujú na to, aby mohli využívať lákadlá nášho sveta? Všelijako. Niektorí robia sprievodcu odvážnym turistom, ktorých bolo pred pandémiou za rok väčšinou okolo stovky, iní pomáhajú správcom parku s udržiavaním korýt riek a ďalšími aktivitami, ktoré chránia prales. Pri spiatočnej ceste sme zahliadli niekoľko desiatok Waoranov, ktorí sa vracali z jednorazovej brigády. Za zarobené doláre rodičia kúpia deťom pár kúskov oblečenia, barely s pitnou vodou, alebo napríklad benzín do motora kajaku...
A aký mám názor na tento stret kultúr? Do istej miery neviem. Je pre Waoranov najväčším nepriateľom ťažobná spoločnosť, ktorá sa neustále snaží o začatie ťažby? Nemyslím si, že najväčším, avšak, dosť veľkým. Ďalšími nepriateľmi sme my, ľudia moderného sveta za hranicami pralesa a lákavý svet, v ktorom žijeme. Sám som mal do istej miery vnútorný rozpor, či vôbec niekde spomenúť, že som mal to šťastie a ako jeden z mála posledných svedkov som videl ich tradičný spôsob života. Po večeroch vedľa mňa spieval jeden zo starších prastaré piesne a ja som rozmýšľal, aký podiel mám na tom, že sa toto stane čoskoro obyčajnou zakončenou kapitolou jednej kultúry a jej civilizácie... Avšak, sami Waorani chcú zo svojej najväčšej dediny Bameno urobiť turistickú atrakciu. Bude ešte za pár rokov čo ukazovať? Generácia, ktorá si pamätá život bez kontaktu s naším svetom za pár rokov vymrie. A tá mladšia už nejde v ich stopách. Aspoň nie úplne. A bude ten kúsok tradičnosti, ktorý v nich ostane, stačiť? Nemyslím si. Zároveň si nemyslím, že existuje iné riešenie. Ako sám Hector niekoľkokrát predniesol: "Je to smutné. Naozaj smutné. Ale tak to bolo proste vždy. Väčšia a silnejšia kultúra prehltne tú menšiu. To je svet." A ak to tak sami chcú, čo sa dá robiť...
