V prvej polovici februára som pristál v hlavnom meste Quito, ktoré má cez dva milióny obyvateľov a je druhým najvyššie položeným hlavným mestom na svete. Leží vo výške okolo dva a pol tisíca metrov nad morom a už len pri chôdzi do mierneho kopca v centre mesta sa môžete ľahke zadýchať kvôli pomerne riedkemu vzduchu. Hlavné mesto sa mi tak páčilo, že som tu v príjemnom hostely Secret Garden zostal desať dní, a keď som nepísal knihu alebo neriešil chod Bagind, prechádzal som sa uličkami mesta s foťákom v ruke. Quito sa mi páčilo vďaka dvom dôvodom. Jednak kvôli svojej architektúre, v ktorej je naozaj možné spoznať španielsky vplyv, a tiež pre svoje chladnejšie podnebie, ktoré nebolo tak horúce a vlhké ako je v nižších polohách tejto krajiny na severozápade Južnej Ameriky.
Hneď od môjho prvného dňa som si všímal rozdielov v chovaní ľudí voči celosvetovej pandémii koronavírusu. Nie som tu od toho, aby som hodnotil, kde je to správne. Nie som odborník. Každopádne mi pred vstupom do každého obchodu, hoci to mohol byť malinký obchodík, zmerali teplotu a podali dezinfekciu na ruky. Rúško je tu samozrejmosťou aj na ulici a dezinfikujú sa aj peniaze. Predstavte si, že platíte v reštaurácii a servírka vám pri preberaní peňazí postrieka mince i bankovky. To isté urobí, keď vám vracia. Asi i vďaka tomuto opatrenie je väčšina podnikov a obchodov otvorená. Ak nemáte zvýšenú teplotu, môžete posedieť v kaviarni, alebo si ísť zaplávať do termálnych prameňov, ktorých je tu značné množstvo, pretože v Ekvádore je až okolo 30 činných sopiek.
A práve na jednu z činných sopiek som sa vypravil počas môjho druhého juhoamerického týždňa. Vybral jsem si výstup na sopku Tungurahua, ktorá dosahuje výšky 5023 m.n.m. a bola tak mojou druhou pättisícovkou, ktorú sem zdolal. Tou prvou bola vlani ugandská Margherita Peak, ktorá je so svojou výškou 5109 m.n.m. treťou najvyššou horou afrického kontinentu. Oproti môjmu africkému výstupu, kde sme začínali už v nížine, sme pri výstupe na vrchol sopky začali až v takmer troch kilometroch. Celým Ekvádorom totiž prechádza pohorie Andy, ktoré robí z tohto štátu hornatú krajinu plnú vysokých vrcholov.
Pri výstupe na Tungurahua sme prespali v jedinom možnom mieste a tou bol kemp ve výške okolo štyroch tisíc metrov. To bola pomyselná hranica, pri ktorej smerom vyššie môže človek dostať výškovú chorobu. Proti tej sa dá najlepšie brániť aklimatizáciou. Tým, že si človek skrátka zvykne. Vďaka tomu, že sme v takej výške strávili celú noc, sa mi výstup podaril bez väčších problémov. I keď, ak mám byť úprímný, posledné dve hodiny výstupu nahor som sa šinul ako lenochod a dýchal tak ťažko, ako by som zrovna dobehol maratón.
A co bude nabudúce?
V druhej polovici mesiaca sa mi naskytla príležitosť, na kterú budem spomínať po celý život. Prežil som týždeň s indiánmi Waorani v ich domovskej džungli Amazonského pralesa. Už teraz sa teším až vám o tom porozprávam.
